Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Prečo si myslím, že duša neexistuje

13. 11. 2012

V našej spoločnosti je v rôznych kontextoch veľmi často využívané slovo duša. Ale čo ním vlastne myslíme a prečo by sme sa mali domnievať, že niečo také skutočne existuje? Myslím si, že väčšina ľudí týmto pojmom myslí akýsi súhrn charakteristík danej osoby, osobnosť existujúcu nezávisle na fyzickom tele. Ak teda postulujeme existenciu takejto duše, jednoznačne tým postulujeme aj akúsi nezávislosť nášho vedomia na mozgu. Inak povedané, vyslovujeme hypotézu, ktorá tvrdí, že ľudská osobnosť by mala existovať nezávisle na vonkajších vplyvoch, žiadny zásah do nášho fyzického tela by nemal zásadne zmeniť náš charakter, pri najväčšom by mal byť schopný ovplyvniť našu pamäť. Skrátka, existencia duše (vo vyššie uvedenom zmysle) by mala priame dôsledky na fyzický svet a bola by teda testovateľná. Ako teda hypotéza duše obstojí pri strete s realitou?

Je pomerne známym faktom, že choroby ako Alzheimerova choroba či skleróza multiplex dokážu človeka výrazne zmeniť. No niektorí by iste namietali, že nech sú tieto ochorenia akokoľvek hrozivé a majú na pacienta sebe väčší vplyv, podstatu jeho osobnosti nedokážu zmeniť. Hoci niektoré príznaky týchto a niektorých ďalších chorôb jasne poukazujú na to, že osobnosť zmeniť dokážu, tvárme sa na chvíľu, že je tomu inak a presuňme sa k názornejším ukážkam toho, ako dokáže poškodenie mozgu zmeniť naše "ja".

Asi najlepším demonštračným príkladom toho, ako úzko je naša osobnosť previazaná s fyzickým telom, sú osudy ľudí, ktorí po úraze mozgu prežili výraznú zmenu osobnosti. U pacientov s dostatočnou smolou na to, aby utrpeli takéto zranenie, boli zdokumentované mnohé prípady, v následku ktorých sa ľudia podstatne zmenili. Keďže vplyv na osobnosť človeka sa líši prípad od prípadu a jednotlivé zmeny sa môžu vyskytovať samostatne aj súčasne, prinášam len veľmi zjednodušení prehľad toho, čo všetko dokáže (no nemusí) zranenie mozgu spôsobiť. U pacientov po traumatickom poranení mozgu sa môže vyskytnúť napríklad apatia, výrazne zvýšená agresivita, oslabenie schopnosti súcitiť s iným, zvýšená promiskuita, strata súdnosti, depresia, eufória, psychóza, zmena sexuálnych návykov, zlá schopnosť posúdiť bezpečnosť rôznych úkonov, strata hygienických návykov. Dokonca boli zaznamenané prípady, v ktorých pacient prišiel o svoju autobiografickú pamäť a následne si začal "požičiavať" identity druhých. Zaujímavým faktom tiež je, že hoci väčšina zmien osobnosti v následku poškodenia mozgu ovplyvní životy ľudí skôr negatívne, vyskytujú sa občasné výnimky, kedy po takomto zranení človek nečakane objaví skrytý, často umelecký talent, o ktorom dovtedy vôbec netušil, a tak existujú ľudia ktorí, hoci sa dovtedy umeniu vôbec nevenovali, začnú byť skoro zo dňa na deň napríklad veľmi zdatnými sochármi.

Ak ste sa prelúskali predchádzajúcimi riadkami a stále si hovoríte, že nič z opísaných príkladov zmien "osobnosti" nie je skutočnou zmenou osobnosti, možno pomôže pretransformovanie pár príznakov do príkladu (nie až tak vzácneho). Predstavte si, že poznáte dvoch mužov. Prvý je podľa všetkého, čo ste o ňom počuli, milujúci manžel a otec, vo svojom okolí je priateľský a obľúbený, jeho žena sa nikdy nedomnievala, že by ju podvádzal a pravdepodobne je to aj pravda. Druhý muž sa za milujúceho manžela dá označiť len s veľkou dávkou fantázie, o svoju rodinu prejavuje len minimálny záujem, je agresívny a výbušný, ľudia v okolí sa mu radšej vyhýbajú, o prácu prišiel pre opakované výbuchy hnevu a problémy s kolegami, je to ten typ muža ktorý bez problémov ťapne neznámu ženu po zadku a svojou neverou sa skôr vystatuje ako by ju tajil. Zamyslite sa teraz nad týmito dvoma mužmi. Je podľa vás možné povedať, že majú inú povahu? Že sa ich osobnosti diametrálne líšia? Ja si myslím, že áno. Predstavte si teraz, že muž číslo jeden a dva sú tá istá osoba pred a po traumatickou úraze mozgu. Dá sa povedať, že sa jeho osobnosť zmenila? Znova si myslím, že áno, a ak ste so mnou súhlasili v predchádzajúcej otázke, viem si len ťažko predstaviť, ako by ste mohli nesúhlasiť v tejto.

Myslím si, že týchto pár príkladov je dostatočných na demonštráciu toho, že všetko, čím sme, všetko to, po čom túžime a čo považujeme za dôležité, môže byť zničené a zmenené poškodením nášho tela. A ak nedokáže naša osobnosť prežiť ani len zranenie počas života, nevidím jediný dôvod domnievať sa, že by bola schopná prežiť našu smrť. Samozrejme, dobre rozumiem tomu, prečo si väčšina z nás želá, aby duša existovala. No ak nás skutočne zaujíma, aká je pravda a nenecháme si zastrieť zrak tým, čo by sme si želali, aby pravdou bolo, mám dojem, že nám neostáva nič iné ako priznať, že zatiaľ asi nič nenasvedčuje tomu, že existuje. Nakoniec je to bezpochyby čestnejší prístup, ako búchať do hrude a vyhlasovať, že je bezpochyby skutočná, hoci tomu nenasvedčuje nič okrem našich túžob.

Fanofgenetic

 
Reklama