Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Vedia byť rozumní ľudia morálni?

22. 4. 2012

Pamätám sa na výrok jedného mladého človeka, pri ktorom ma až zamrazilo: „Presvedči ma, že to, čomu verím nie je pravda a ja nebudem mať žiadnu zábranu vraziť ti nôž do krku. Nič mi nebude brániť kradnúť, vraždiť a znásilňovať.“ Ako inak, ako pri najlepšom so zármutkom brať takýto stav mentálnych pochodov?

Človek, ktorý neverí v nič nadpozemské, na žiadnu moc, ktorá nad nami bdie! Človek, ktorý si myslí, že „nič“ po smrti nie je, že všetko sa ňou končí. Taký, ktorý žije v tom, že je len veľmi prekombinovaný biologický robot. Akú toto stvorenie môže mať morálku?!

Nebudem sa príliš opierať o tých, ktorým sa otázka morálky vedeckého pohľadu stáva chlebom (ale môžete si pozrieť tu). Napíšem svoj bezvýznamný názor.

S touto otázkou prišla „druhá strana“, ktorá žije v domnení, že je okolo nás stále tých x miliárd astrálnych bytostí vrátane duší ľudí, ktorí kedy žili. A tí im nazerajú cez rameno. Neviem prečo a ako získali presvedčenie o svojej super-morálke, myslím si že strachom – z veľkého brata. Ale to som si tiež „len“ vymyslel.

Padlo dokonca i také vyhlásenie, že: „Je vždy lepšie veriť niečomu, ako ničomu.“ Tu by som začal ja: „Je vždy lepšie neveriť ničomu, ako veriť klamstvu a výmyslu – a konať na základe nich.“

Ako môže byť skeptik – človek, ktorý neverí bez dôkazu, morálny a vážiť si život, vidieť jeho krásy a zázraky? Aký má skeptik vôbec zmysel života?

Skeptik je okrem svojho kritického postoja aj človekom, ktorý sa vzdeláva – nemôžeme veci kritizovať, vážiť, ak o nich nič nevieme. Čím viac vieme, tým viac si uvedomujeme vzťahy v realite a tým viac si uvedomujeme akí sme v tom všetkom naozaj „malí“ a bezvýznamní. Týmto strácame tú predstavu, že vesmír je tu pre nás. Nie je. Stratou predstavy o svojej nadradenosti strácame i potrebu žiarliť, keď nám vesmír neskladá k nohám dary.

Môžeme byť radi, že tu sme, že máme to malé nič, a preto ho máme radi. Pretože pre nás je superveľké – náš jeden život. Ak máme akú takú predstavu o rôznych možnostiach našej ne/existencie, zistíme, že možnosť žiť je naozaj hodnotná. Prečo by sme mali znižovať tak malú možnosť existencie rôznymi spôsobmi kynoženia sa navzájom? Videli ste niekde titulok: „Skeptici hrozia zničením strategických pozícií XY za urážku vedeckej metodiky“? Bolo by to stupídne.

Ponáraním sa do poznania podstaty veci vidíme omnoho viac krásna, než ak by sme sami seba presvedčili, že nám to zniesli anjeli či bytosti iných galaxií. Nemyslím si, že krása objektu spočíva v tom, že si vymyslíme ako a prečo sa tu vzal. Nadchnutie pre krásu a tajomno je človeku prirodzené. Zvedavosť je človeku prirodzená a ako spomína Michael Shermer v knihe „Prečo ľudia veria divným veciam“, viera v tajomné javy je nám vlastná. Poverčivosť však nie je človeku jedinečná, je to celkom možný jav napríklad aj u holubov.

Poznanie nerobí veci menej krásne a nerobí život menej hodnotným, práve naopak. Poznanie podstaty veci ani nespôsobuje, že sa človek stáva neschopný cítiť:

Ak vieme, prečo človek miluje, nestrácame schopnosť milovať. Ak vieme, prečo sa človek smeje, nestratíme schopnosť smiať sa. Ak vieme, prečo človek plače, nestratíme schopnosť plakať. Ak vieme prečo sa človek nadchne, neprestávame sa nadchýnať.

Poznanie nám otvára väčší svet, než ten, ktorý by nám ostal ak by sme si ho obkolesili nezmyselnými predstavami.

Svet každého jedinca, jeho život a okolie, je veľmi nestabilný. V sekunde môžeme prísť o všetko, pretože vesmír nič negarantuje. Priatelia, rodina, život, je to všetko na nás. Nikto nevedie naše kroky, my si ich vedieme, je na nás ako a kadiaľ kráčame. Vedecky inšpirovaný pohľad na svet poukazuje na to, že práve tu a teraz sme zodpovední sami sebe a našim blízkym za to, akí sme, či využívame svoje schopnosti, či sme hodní žiť ho.

Je odporné, ak niekto zasahuje do práv a slobôd iných. Je odporné, ak niekto ničí a hubí život kvôli predstave svojej nadradenosti. Je odporné, ak niekto koná na úkor iných, pričom nemusí. Je odporné, ak niekto zabije, zohaví, umučí alebo spácha násilie na druhých, lebo nezdieľajú jeho pohľad na svet.

To mi len tak napadlo. Vzhľadom na to, ako si vážim ľudí okolo seba, to šťastie ich poznať, ak poznám niektoré aspekty vďaka ktorým je to možné (napríklad už len to, že máme Slnko). Vzhľadom na to, koľko možných vecí sa môže stať, ale nemusí, že tu zajtra nebudem, aby som si to mohol užívať. Táto predstava ma núti zamýšľať sa nad svetom tu a teraz a nebyť sviňa, pretože to už možno nebude možné vziať späť. Nikdy. Prečo by som mal byť nemorálny a pomáhať už tak dosť vysokej pravdepodobnosti skazy nášho života? Nie je to absurdné?

Musím vyjadriť poľutovanie nad tým, že mnoho ľudí vysloví tú myšlienku, že „ak by si nad sebou nepredstavovali niečo mocné, konali by zlo“. Možno to tak ozaj je, lenže skôr to poukazuje na to, že sú asi sami o sebe v podstate nemorálni. A možno len nie sú schopní byť dobrí bez výstrah.. Zvažoval som, či tento článok napíšem, či ho dám von. Pretože predpokladám (dúfam, že mylne), že bude prekrútený a nepochopený, že naň niekto zaútočí kvôli obsahu, ktorý tu ani nie je. Otázka morálky a postoja k svetu je podľa mňa chúlostivá, je potrebné ju riešiť ako všetko ostatné, čo mení tvár spoločnosti. Zdá sa mi, že kriticky mysliaci v tom majú viac jasno, než „tí druhí“:

„Což nestačí, že nějaká zahrada je krásná, copak je nutné věřit, že v ní bydlí rusalky?“ (Douglas Adams)

Peter Isteník

zdroj: Použime rozum

 
Reklama