Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Veda nevie všetko a ďalšie bežné výčitky

5. 9. 2012

Určite ste sa už niekedy stretli s tým, že pri rozhovoroch, v ktorých sa spomínali aury, duchovia či homeopatia, niekto na faktickú poznámku, že nič z toho nebolo vedecky dokázané, zareagoval zázračnou vetou „Veda predsa nevie všetko“, ktorá pravdepodobne bola nasledovaná tvrdením o obmedzenosti materialisticky mysliacich ľudí. Nechápem, prečo si toľko ľudí myslí, že tento argument ponúkne všetkým, čo ho započujú, úplne novú informáciu. Veda nikdy netvrdila, že vie všetko, dokonca keďže celou pointou vedy je skúmať a objavovať doteraz neznáme skutočnosti, ak by veda tvrdila, že pozná všetky odpovede, tak by tu žiadna veda nebola. Ak by sme si mysleli, že poznáme ďalšie odpovede, aký by bol dôvod pátrať po ďalších?

Iné formy poznania

Veda zďaleka nevie všetko a je si toho dobre vedomá. Stále je však jedinou cestou ako získať aspoň ako - tak pravdivé poznatky. Množstvo ľudí by na to povedalo, že diskriminujem „iné formy poznania“. Problém je však v tom, že nič také v skutočnosti neexistuje. Totiž, aby sme mohli skutočne vedieť, či je niečo pravda alebo nie, musíme vziať do úvahy to, ako často sa ľudia mýlia a sú oklamaní a teda, aby sme prijali nejaké tvrdenie ako platné, potrebujeme preň mať uspokojivé dôkazy, bez nich len hádame alebo si vymýšľame. Ak existujú dôkazy v prospech toho či onoho tvrdenia (alebo sa získať dajú), toto patrí pod záštitu vedy, ak naopak neexistujú, nie je možné akýmkoľvek spôsobom vedieť, či je alebo nie je pravdivé, môžeme len hádať alebo vymýšľať si.

Prečo by vedci z farboslepého sveta uznali existenciu farieb

Mnohí ľudia tvrdia, že tú či onú vec proste cítili a teda vedia, že je to pravda, hoci to vedou testovateľné nie je. Toto tvrdenie však nemá seba menší zmysel. Totiž všetko, čo je možné cítiť ľudskými zmyslami, musí byť nevyhnutne testovateľné vedou. Pri debatách na podobnú tému sa človek často môže stretnúť s tvrdením na štýl „veda má veľmi úzky pohľad na svet, ak by boli všetci ľudia až na jedného farboslepí, vedci by neverili, že farby existujú“. Argument tohto charakteru akurát poukazuje na to, že osoba, ktorá ho vyslovila, vôbec netuší, ako veda funguje.

Aj ak zabudneme na vlnové dĺžky svetla a všetky ostatné spôsoby, prečo by vedci o farbách vedeli, stále existuje veľmi jednoduchý spôsob, akým by vedci zistili, že človek, ktorý tvrdí, že farby vidí, ich vidí naozaj. V princípe by stačilo, aby vedci pripravili niekoľko úplne identických objektov, napríklad krabíc, zabezpečili, aby mali inú farbu a to napríklad natretím pomocou lakov či farbív, o ktorých by im náš „farbovidec“ povedal, že majú inú farbu a následne by ich prezentovali tomu istému „farbovidcovi“, ktorý by ich označil podľa farieb. Výskumníci by si označili krabice podľa toho, akú farbu im „farbovidec“ pridelil, samozrejme zvnútra, alebo proste tak, aby toto značenie nebolo vidieť, následne ich v inej miestnosti premiešali a prezentovali mu ich znova, aby videli, či ich označí rovnako ako prvý krát. Keď by sa tento pokus niekoľko krát zopakoval a subjekt by dokázal vždy správne rozlíšiť inak úplne identické krabice, bol by to jasný dôkaz, že farby existujú a naši hypotetický vedci by boli nútení túto skutočnosť akceptovať.

Veľmi podobným spôsobom by bolo možné otestovať aj tvrdenia niektorých osôb, že vidia okolo ľudí „aury“. Po pravde, to sa niekoľko krát aj stalo, no ani raz nebol subjekt schopný obhájiť svoje tvrdenie, že je schopný aury vidieť. V princípe je extrémne ľahké dokázať (nie vyvrátiť, vyvrátiť sa nedá ani existencia lietajúceho soba) akékoľvek tvrdenie podobného charakteru, ak by bolo pravdivé. Vlastne, ak by niekto dokázal čítať myšlienky, liečiť dotykom, či bol schopný telekinézy, bolo by pre neho/ňu až tak smiešne jednoduché dokázať že u už samotná neexistencia takýchto dôkazov naznačuje, že počet ľudí s takýmito schopnosťami je asi rovný počtu dôkazov.

Nemusíme tomu rozumieť na to, aby sme vedeli, že je to pravda

Z nejakého prapodivného dôvodu si mnohí myslia, že vedci zo zásady neuznávajú za pravdu niečo, čomu nerozumejú. Pravda je však úplne niekde inde. Ak existujú dôkazy, že je niečo pravda, absolútne nezáleží na tom, či vieme ako a prečo sa to deje. Vo vede poznáme obrovské množstvo fenoménov, o ktorých sme si istý, že sa skutočne dejú, no nevieme presne ako a prečo. A tak, keď vedci tvrdia, že liečenie dotykom nefunguje, nie je to len preto, že nepoznajú žiadny mechanizmus, vďaka ktorému by niečo také mohlo byť účinnejšie ako placebo (teda niekedy veľmi účinné), ale preto, že nebol zdokumentovaný jediný vierohodný prípad takéhoto „liečivého dotyku“. Samozrejme, ak by niekto túto schopnosť naozaj mal, bolo by znova extrémne ľahké dokázať to. Stačilo by, aby dovolil vedcom viesť záznam o všetkých pacientoch, ktorí ho navštívili a sledovať vývoj ich zdravotného stavu v porovnaní s inou skupinou pacientov, ktorí by podstupovali rovnaké procedúry u herca, ktorý by ale „liečivé ruky“ nemal a ak by skupina skutočného liečiteľa bola významne zdravšia ako tá hercova, bol by to nepopierateľný dôkaz toho, že takáto liečba funguje.

Keď už som spomenul liečenie dotykom, rád by som na záver napísal niečo, čo spomínam vždy, keď sa s niekým rozprávam na tému alternatívnej medicíny. Ak skutočne niekde existuje liečiteľ, ktorý dokáže prírodnými prípravkami alebo dotykom vyliečiť rakovinu, chronické ochorenie a vlastne čokoľvek Vás napadne a sám sa nesnaží podeliť sa o svoje vedomosti, neprivolá vedcov, aby im demonštroval svoje schopnosti, ale naopak vyhýba sa každému pokusu zistiť, či jeho liečba skutočne funguje alebo nie, je zodpovedný za smrť a utrpenie miliónov ľudí, ktoré po celom svete sužujú problémy, ktoré on vyliečiť dokáže, pretože bráni tomu, aby bol jeho postup reprodukovaný. Samozrejme domnievam sa, že v skutočnosti nikto s takýmito schopnosťami neexistuje, ale ak by existoval a nesnažil sa svoje schopnosti vedecky dokázať, bolo by to viac, ako len trochu nemorálne.

Fanofgenetic

 
Reklama