Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Kléroboľševizmus

5. 3. 2013

Začnem s jednou dávnejšou príhodou. V roku 1999, keď Rudolfa Schustera zvolili za hlavu štátu, nechal za seba slúžiť ďakovnú omšu Te Deum. Bol som vtedy novinárom a stál som tesne vedľa neho v Katedrále svätého Martina, keď prezidentský pár prišiel pred oltár. Vtom si nastupujúci prezident a bývalý člen ÚV KSS pokľakol, kým jeho manželka, pani Irena, zmätene zostala stáť. „Čo robíš?“ pošepla mu zarazene. „Poď, to sa teraz musí,“ zasipel Rudolf Schuster a ťahal ju k zemi.

Nebudem teraz rozoberať, či bol bývalý prezident skutočne „tajným veriacim“ počas komunistického režimu, ako to dnes tvrdí. Je to jeho vec. Čo ma však zaráža, je nespochybniteľný fakt, koľko politikov v sebe objaví náhly zmysel pre kresťanstvo v momente, ako sa dostanú do štátnej funkcie. Všetci doterajší slovenskí prezidenti ospravedlňovali svoju požiadavku ďakovnej omše tým, že je to štátna tradícia. To však nie je pravda. Tak Tomáš G. Masaryk, ako aj Edvard Beneš, odmietli pri svojej inaugurácii akékoľvek cirkevné obrady odvolávajúc sa na sekulárny charakter štátu. Slávnostný hymnus Te Deum odznel po prvýkrát až pri inaugurácii Emila Háchu, Jozefa Tisa a Klementa Gottwalda. Na skutočnú tradíciu zakladateľov republiky, ktorí pri zrode Československa bojovali aj s pozostatkami vplyvu katolíckej cirkvi na riadenie štátu, nadviazal až český prezident Václav Klaus, ktorý Te Deum odmietol.

Je teda namieste otázka, čí tí, ktorí oslabujú skutočnú vieru, nie sú v skutočnosti samotní predstavitelia katolíckej hierarchie, ktorí takýmto spôsobom robia z kresťanstva banálny folklór a dovoľujú, aby sa politici falošne predvádzali. Takýmito praktikami totiž dávajú najavo, že im oveľa viac ako na upevňovaní Ježišovho učenia záleží na upevňovaní ich vzťahov s aktuálnou politickou mocou. Nikto z ponovembrových politikov nevedel tieto väzby využiť šikovnejšie ako Robert Fico. Predseda vlády už na novoročnom stretnutí so zástupcami cirkví v januári 2008 prisľúbil, že počas jeho vlády, a to ani v ďalšom volebnom cykle, nebude otvárať otázku financovania cirkví. Generálny biskup ECAV Miloš Klátik toto vyjadrenie uvítal a zdôraznil, že ho vníma ako „oficiálny prísľub oficiálneho predstaviteľa štátu“. Ešte ďalej zašiel kardinál Korec, ktorý vyslovil želanie, aby jeho dobrá spolupráca s touto vládou vydržala aj v budúcom volebnom období. Premiér Fico im tieto lichôtky vrátil vyjadrením priania, aby bola cirkev matkou a štát otcom našich občanov. Spolupráca s cirkvou má podľa neho prednosť pred „spoločensky neprioritnými témami“. Práve tieto jeho vyjadrenia sú kľúčové, nie donekonečna sa opakujúce prísľuby politikov i ministerských úradníkov, že s odlukou cirkvi a štátu nemajú problém a že sa už o tom diskutuje. V tejto veci sa totiž nerobí vôbec nič. Robert Fico hovoril jasnou rečou tak pred piatimi rokmi ako aj minulý mesiac, keď v Slovenskom rozhlase povedal: „Vyvolávať akékoľvek napätie v tomto období by bolo asi dosť nezodpovedné, potrebujeme aj cirkvi a náboženské spoločnosti, aby prispievali k pokoju a zmieru v štáte, pretože budeme prijímať ďalšie a ďalšie rozhodnutia.“

Keď premiér hovorí, že potrebuje cirkvi ako svojich mocenských spojencov, nemá to nič spoločné s podporou duchovnej činnosti, ale len a len s politickým zneužívaním náboženstva, ktoré má svoje jasné pomenovanie – klerikalizmus. Je dôležité, aby aj veriaci pochopili, že tento konkordát im v ničom nepomôže, skôr čistote ich viery uškodí. Klerikalizmus ako mocenské zneužívanie cirkvi na zasahovanie do politického života je spoločným nepriateľom kresťanských i svetských humanistov. Skutočné humánne náboženstvo sa snaží hľadať pravdu, usiluje sa o oslobodenie človeka, jeho cieľom je naučiť nás láske, sebaovládaniu a načúvaniu vlastného svedomia. Takým bol Ježiš, takým bol František z Assisi, takým je dnes aj kňaz Anton Srholec.

Katolícka hierarchia však v celých svojich dejinách zlyhala najmä v týchto požiadavkách, zlyhala vo vzťahu k násiliu a majetku. Znovu a znovu išla s vládcami namiesto s ľudom, s utláčateľmi namiesto s utláčanými, s mocnými namiesto so slabými a pomáhala rozdúchavať nejeden vojnový požiar. Nehovorím len o dávnej a chronicky známej minulosti, o križiackych výpravách, inkvizícii, lynčovaní domorodého obyvateľstva v Amerike v mene viery. Hovorím aj o moderných časoch, keď cirkev kolaborovala s fašistami, s komunistami (združenie Pacem in Terris), s latinskoamerickými diktátormi, s každým autoritatívnym politikom, ktorý ovládol krajinu, keď využila každú príležitosť, aby v mene politických výhod zdvihla zástavu útlaku. Isteže sa nájdu výnimky, ale povedzte mi, prečo sa nenachádzajú na najvyšších postoch, ale vyskytujú sa skôr v radoch cirkevných disidentov. Prečo všetci kňazi a teológovia, ktorých si vážim – Anton Srholec, Róbert Bezák, Vladimír Jukl, ale aj Karol Lovaš, Karol Moravčík či Štefan Kováč – prečo boli všetci umlčaní, ponížení a vykázaní do šedej zóny, prečo cirkev ovládajú skorumpovaní ľudia, donášači, pokrytci, pohrobkovia totalitárnych režimov, mocibažní chamtivci a skostnatení dogmatici, ktorí pre formálnu tradíciu zabudli na reálnu lásku.

Hľadajú vôbec veriaci v cirkvi skutočné autority? Alebo sa pre nich autoritami stávajú iba tí, ktorí dostali funkciu, ktorých si osvojil systém a na základe toho ich akceptovala aj verejnosť? Nie je to nijaký militantný ateista, ale statočný katolícky kňaz Anton Srholec, ktorý hovorí, že katolícka cirkev je posledná totalitárna bašta, že nepočúvame Boha, ale hierarchiu, že sa zastavil dialóg o základných pojmoch. Namiesto toho, aby duchovní ukázali, že žiť sa dá slobodne, že blahobyt sa dá uniesť, že je možné v akýchkoľvek podmienkach viesť poctivo svoj život, namiesto toho, aby sa stali advokátmi chudobných a nešťastných či prosto len namiesto toho, aby sa snažili pochopiť zložitosť každodenných ľudských rozhodnutí a rozumeli im – teda namiesto toho, aby práve v tomto nasledovali Ježiša – nasledujú to najhoršie v nás, nasledujú cisárov, diktátorov a zlodejov, kryjú a zľahčujú zločiny, roznecujú intrigy a dokonca sa nezastavia ani pred praním špinavých peňazí – áno, hovorím o jedinej medzinárodne neauditovanej banke. V čo veria ľudia, ktorí ospravedlňujú Vatikánsku banku, jedno z hlavných svetových centier organizovaného zločinu? Ako môže zastupovať Boha na Zemi niekto, kto neberie vážne Ježišove slová podľa Matúša – nezhromažďujte si poklady na zemi, ale zhromažďujte si poklady v nebi, lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce? Sú vatikánska moc, katolícka hierarchia a záväzok poslušnosti dôležitejšie ako samotné Ježišove slová? Kde beriete odvahu tvrdiť, že Ježiša uráža človek, ktorý chce poctivé odpovede na legitímne otázky, a nie ľudia, ktorí v jeho mene a v rozpore s jeho učením páchajú tie najhoršie zločiny? Takto sa podľa vás prejavuje božia láska?

Každá autorita, ktorá vyrastá zo slepej poslušnosti a nie z racionálnej úcty, je výzvou na jej spochybnenie. Darmo bude niekto obhajovať financovanie cirkví zo štátneho rozpočtu poukazovaním na ich nesmiernu dôležitosť, kým bude efektívnosť vynakladania týchto prostriedkov ešte nižšia a ešte menej transparentná ako činnosť Matice slovenskej. Darmo bude pán Juran z ministerstva kultúry presviedčať verejnosť, že o odluke cirkví a štátu sa už diskutuje, ak je na svojej pozícii od roku 1990 a od tých čias sa v tejto veci nič nezmenilo. Nielenže ostala posledná revolučná požiadavka z novembra 1989 dosiaľ nesplnená, ale po roku 1998 sa začala situácia v tejto oblasti ešte zhoršovať, a to najmä po prijatí tzv. Vatikánskej zmluvy, ktorou presiakol klerikalizmus do najvyšších poschodí slovenskej politiky. Budem stále opakovať, že podmienky tejto maximálne nevýhodnej medzinárodnej zmluvy pre Slovensko sú škandalózne a hraničia s vlastizradou. V Európe neexistuje demokratický štát, ktorý by sa dobrovoľne vzdal zvrchovaného výkonu práva na vlastnom území.

Darmo budú cirkvi a politické strany natierať občanom ústa medom, že nemajú s odlukou problém a že sú na ňu pripravení. Poviem vám verejné tajomstvo: kým ich k tomu nedonútia ľudia, neurobia vôbec nič. Niektorí preto, lebo sa boja straty podpory silného mocenského spojenca (ktorým cirkevná hierarchia zostáva), iní preto, lebo si uvedomujú neprekonateľné podmienky Vatikánskej zmluvy, že k odluke nemôže dôjsť bez uzavretia dodatkovej osobitnej zmluvy s Vatikánom – rozumej dohody výhodnej predovšetkým pre katolícku cirkev, ďalší preto, lebo to jednoducho nechcú. Ministerstvo kultúry sa napríklad vyhovára na to, že už oslovilo cirkvi, či sú ochotné (!) poskytnúť informácie o stave svojho majetku. Predstavte si, ako by štát zatočil s bežným človekom, ktorý by sa pri zúčtovaní svojich príjmov správal tak ako jednotlivé cirkvi. Niekedy sú výhovorky ich zástupcov až tragikomické. Hovorca KBS Jozef Kováčik, ktorý sa vykrúcal, že katolícka cirkev nevie, koľko toho vlastní, jedným dychom dodal, že štát im vrátil len 60 percent toho, na čo majú nárok. Inými slovami, pán Kováčik nám chce nahovoriť, že katolícka cirkev nevie, koľko toho má, vie však veľmi presne, koľko toho požaduje.

Premiér Fico, ale aj opozičné strany často zdôrazňujú, že k odluke môže dôjsť až po dohode s cirkvami, že to musí byť dohoda „priateľská“. Chcel by som preto zdôrazniť, že odluka v sekulárnom štáte nemôže byť dohoda LEN s cirkvami. V tomto štáte žije aj trištvrte milióna ľudí bez vyznania, po katolíkoch druhá najväčšia svetonázorová skupina. Chcú nám vari politici nahovoriť, že vláda nemá prihliadať na záujmy týchto občanov, ktorých je viac ako členov malých štátom uznaných cirkví dohromady?

Nijaká z ponovembrových vlád neudržiavala s katolíckou cirkvou také tesné spojenectvo ako vláda Roberta Fica, ktorý sa označuje za sociálneho demokrata. Pre toto čudné spojenectvo sa nehodí lepší termín ako ten, ktorý som použil v titulku. Je síce viac menej metaforický, ale vyjadruje celú absurdnosť situácie, v ktorej už dávno nejde o moc viery, a v ktorej je viera zneužívaná na mocenské ciele.

Eduard Chmelár

zdroj: Blog Eduarda Chmelára

 
Reklama