Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Ideologické šarády

4. 5. 2012

Zmätok v niektorých pojmoch uvádzaných v diskusiách ma primäl, aby som ich tu v krátkosti vysvetlil - urobme si preto jasno v pojmoch „komunizmus“, „boľševizmus“ a „ateizmus“. Niektorí spoluobčania ich s obľubou používajú, aby urážlivo pomenovali iného diskutujúceho, no z kontextu je jasné, že nepoznajú ich význam, prípadne im vôbec nerozumejú.

Najkomickejším je, ak nejaký zjavne starší pán pomenuje termínom „ty boľševik“ 20 ročného mládenca, ktorý sa napríklad vyjadril nelichotivo o úlohe cirkvi v spoločnosti. Dotyčný mládenec pravdepodobne ani nebude tušiť, kto to boľševik vôbec je. Boľševik bol totiž príslušník boľševickej frakcie Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska od r. 1903. Bola to radikálna frakcia, ktorá sa snažila o nastolenie komunizmu pomocou „diktatúry proletariátu“ - ideového nástroja pre dosiahnutie mocenský cieľov v oblasti hospodárskej aj spoločenskej. Neskôr sa ideologicky etablovala ako učenie marxizmu-leninizmu. Najznámejším československým boľševikom bol Klement Gottwald. Dnes je pojem boľševizmus archaicky a v podstate stratil zmysel. Je to podobne, ako by ste nazývali pápeža „pohanom“, pretože má pred balkónom vianočný stromček.

Komunizmus je pojem značne širší a jeho korene siahajú až do starovekého Grécka. Jedná sa o spoločenský systém založený na spoločnom vlastníctve majetku. Paradoxne niektoré z ideálov komunizmu týkajúcich sa „spolunažívania“ nachádzame aj v diele „skutky apoštolov“. Tieto myšlienky boli rozpracované mnohými učencami od Platóna až po Engelsa. Práve Marx s Engelsom dali ideológií komunizmu aj hospodársky a spoločensky rozmer, keď v svojich dielach navrhli istý spoločensky model spoločnosti fungujúcej na princípoch komunizmu. Nástrojom pre dosiahnutie tohto cieľa sa stáva pre komunistov revolúcia, pre socialistov evolučný postupný vývoj. Spoločným znakom oboch je snaha o ukončenie súkromného vlastníctva. Samotné nepriateľstvo voči cirkvám bolo len sprievodným javom tohto procesu.

Komunizmus začiatkom 20. storočia bol ideológiou tých najchudobnejších vrstiev najmä v Rusku. Paradoxne cirkev predstavovala kapitál so silnými väzbami na moc, bohatstvo a majetok. Preto bola prirodzeným protivníkom komunistov, ktorí v rámci ideológie spoločného vlastníctva by cirkev o jej obrovské majetky pripravili. Nejedná sa teda priamo o súboj kresťanstva a komunizmu, ale o rozpor medzi katolíckou potažmo pravoslávnou cirkvou a komunistickou stranou. Práve cirkev bola tá, ktorá sa miesto chudoby postavila na stranu monarchie a kapitálu a spojila boj proti nej samotnej s bojom proti náboženstvu. V novodobej histórii sa pojem komunizmus zúžil na totalitný režim - vládu Komunistickej strany, ktorá už s pôvodnou myšlienkou mala len málo spoločného.

Aj keď cirkvi boli za minulého režimu prenasledované, samotné fungovanie tohto režimu malo veľa znakov religiozity. Čelní predstavitelia revolúcie (ideál boha, kult osobnosti) boli neomylní a nespochybniteľní, mnohí ľudia verili v ich nadprirodzené schopnosti a považovali ich za večne živých, nesmrteľných. Príslušníci vládnucej strany mali svoju presnú hierarchiu od predsedu strany (niečo ako pápež) cez tajomníkov (podobne ako konferencia biskupov) až po radových členov (veriaci). Ideologizácia spoločnosti mala svojich predstaviteľov v podobe predsedov regionálnych výborov (niečo ako kňazi), zasadnutia výborov mali svoje presné pravidlá, prevolávalo sa na slávu Leninovi, Stalinovi (ako v modlitbách). Požadovala sa bezmedzná dôvera k predstaviteľom strany, ich názory sa nespochybňovali, nekomentovali a prijímali sa s pokorou.

Preto ani nie je prekvapivé, že po novembri 1989 bola na Slovensku veľká móda byť veriacim a z najväčších komunistov sa zrazu stali tí najhorlivejší kresťania – len vymenili jednu ideológiu za inú, výhodnejšiu. Vtedajšia verejná mienka podporovaná cirkvami delila ľudí na veriacich a komunistov, a v tejto demagógii pokračujú niektorí dodnes. Podľa Konferencie biskupov Slovenska za úbytok katolíkov pri sčítaní obyvateľov 2011 vraj môže „štyridsaťročná ateizácia“ pred rokom 1989 (zaujímavé, že sa neprejavila po 10, ale až po 20 rokoch, všakže) tak ako aj za iné neúspechy cirkvi. Táto trápna, stále opakovaná výhovorka je zrejme príjemnejšia, než hľadať chyby u seba.

Ateizmus nie je žiadna ideológia, je to len neviera v existenciu nadprirodzených bytostí a božstiev. Nič viac. Prvé zmienky o ateizme pochádzajú už zo starého Grécka. Zaujímavé je aj to, že pojmom „ateisti“ boli niektorými gréckymi pisateľmi označení aj ranní kresťania pre ich odmietanie viery v mytologických bohov. Ateizmus nevyžaduje žiadne religiózne úkony k dokladovaniu príslušnosti k ateizmu. V očiach ateistov je večný Lenin rovnaký nezmysel ako večný Boh, Alah, Šiva, Višnu alebo Aštar Šeran. Samozrejme, že aj ateista môže vyznávať nejakú ideológiu, politické presvedčenie alebo nenábožensky svetonázor. Bude ale čerpať z humanizmu, racionalizmu, skepticizmu a podobne... rozhodne nie zo samotného ateizmu. Označovanie ateistov ako komunistov a boľševikov je preto zjavne absurdné, historicky irelevantné a hlavne nepravdivé.

Skarin

 
Reklama