Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Ak mám byť ovečka, tak jedine čierna

1. 6. 2012

Týmto článkom by som chcel poukázať na vnímanie ateistov prevažnou časťou okolitého sveta a správanie sa niektorých veriacich k ostatným, odlišným od nich. Ľudia už od pradávna hľadali alebo potrebovali „niečo, čo je nad nimi.“ Pre niekoho sú to finančné skupiny a hŕstky ľudí v nadnárodných firmách, pre niekoho boh. Ale prečo by som mal byť ako ateista odsudzovaný spoločnosťou zato, že mám otvorené oči a neriadim sa podľa tradícií a našťastie nemám rodičov, ktorí by ma nútili chodiť do kostola (či skôr poza kostol)?

Už od malička som bol vychovávaný ako (takmer) každý iný človek, ktorý vyrastá v štáte, kde prevažuje kresťanstvo nad všetkým ostatným. Na základnej škole som chodil na hodiny náboženstva, aj keď som mal na výber aj etiku. Tá však bola po škole (čo beriem ako prvú diskrimináciu ohľadom náboženstva, ktorú som zažil) a nepozerali tam v kuse filmy :). Neskôr na strednej škole som si už vybral etiku, no čo z toho, keď aj tak bolo hlavnou témou celé dva roky bolo „kresťanstvo = dobro“, kto koho videl v kostole a prečo ja nechodím. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale to, že veľa kňazov aj ovečiek „vodu káže a víno pije“ je pravda pravdúca, ktorú nik nemôže poprieť. Stačí sa pozrieť, ako žijú kňazi už len v našom malom meste - farnosť ako vila, autá ako na tuning zraze, sauna, značkové oblečenie a tak ďalej. Odkiaľ? Od štátu, teda od nás všetkých a ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť pri smrti blížneho peniaze „na strechu pre kostol“...

Kňazi hlásajú bibliu, čo je pre mňa niečo ako nástroj mocných, ako ovládať dianie na svete (žiadna konšpiračná teória). Nikdy som neprečítal, ani nepočul viac ako som bol prinútený na hodine náboženstva na ZŠ, avšak to hlavné, o čom sa vtedy hovorilo, bola ľudská láska, spolunažívanie a všetko s tým spojené. Už len myšlienka „Miluj blížneho ako seba samého“ vyplýva zo základných morálnych a ľudských hodnôt, ktoré nám nemusí prikázať žiadna cirkev ani náboženstvo. Napriek tomu všetko čo je (pre cirkev) dobré, pomenúvajú ako „dielo boha“ a všetko, čo je (pre cirkev) zlé, ako „dielo satana.“

Keď som si prešiel mojich priateľov, dospel som k nasledovnému: cca 85% chodí do kostola z donútenia (z toho 10% ich tam skutočne je a „trpí na zvykoch rodičov“ - ostatní sú po baroch), 5% chodí pokecať s kamošmi, veď v nedeľu sa nikomu nikám nechce, tak aspoň potešia rodičov svojou prítomnosťou v „chráme božom“ a povedia si novinky z ich stereotypných životov. 7% si už na to zvyklo, tak jednoducho chodí... tak ako napríklad raňajkujú. Je to pre nich len ďalšia činnosť, ktorú musia vykonávať, „aby sa mali dobre.“ A iba tie 3% sú ľudia, ktorí „to potrebujú, byť tam... v spojení s bohom.“ Ale o to nejde. Ide o každodenný život. Každú chvíľu v živote človeka. Každý okamih... pri ktorom sa títo „kresťania - vyznávači dobra“ správajú úplne mimo všetkých morálnych pravidiel.

Raz som pridal na facebook odkaz na jednu zábavnú hru na internete. Obliekate si chlapíka s fúzmi a dlhými vlasmi (Ježiša) do rôzneho oblečenia a on vám potom zatancuje na hudbu akú si len pustíte... Čo myslíte, ako reagovali priatelia? Od reakcií „Zhor v pekle!“ cez „Zomri!“ až po „Hanbi sa za seba!“ Reakcie ma samozrejme nepotešili, len ma zarazilo to, že mi to píšu ľudia, ktorí sa hlásia k viere, k cirkvi, ktorá núti človeka povedať, že dobro je ona samotná, ľudia, ktorí sa „predbiehajú“ v porušovaní jej základných „právd“ a pravidiel... a ja mám zomrieť len preto, lebo oni nepochopili vtip, nepremýšľajú racionálne a nevedia sa správať ľudsky?

Inokedy zas, pri cestovaní v MHD po väčších mestách, napríklad cestou na koncert, či len tak na koniec mesta k lesu dočítať nejakú knihu a prejsť sa, mi dospelí a dôchodcovia (s ukrižovaným Ježišom na krku) dávali jasne najavo, že náramky so smrtkami sú horšie, ako keď ja im uvoľním miesto (a nie kvôli nejakému náboženskému presvedčeniu!), aj keď som mal problémy s nohami... a ostatní mladí sedia, nadávajú a verejne a nahlas sa chvastajú tak, aby každý počul, že idú večer piť, fetovať a urážať rodičov, sedia. O mne si „šuškajú“, že „aha satanista“... a o nich ani slovo. Prečo? Lebo majú na krku krížiky, tak ako oni.

Podobné situácie sa stávajú, keď idem v nedeľu na nákup, či len sa niekam prejsť a čistou náhodou trafím na čas, kedy sa ľudia vracajú domov z kostola. Tie pohľady na mňa, to je krása. Ako keby z toho kostola vychádzali všetci naprogramovaní v štýle „Človek, ktorý nebol v nedeľu v kostole nie je človek.“

Celé mi to prišlo a stále príde také, ako v jednom krátkom príbehu: „Sedelo dobré a zlé dievčatko na streche a spoločne pľuli na ľudí. Dobré dievčatko opľulo 6 ľudí, zlé iba 4 ľudí. A tak zase raz dobro zvíťazilo nad zlom.“

Prečo je to tak? Najmä preto, pretože je ľahšie (m)učiť človeka už od mala „svojimi pravdami“, vďaka, ktorým sa z neho neskôr stane „plnohodnotný človek“, ako nechať hranice poznania otvorené a ukázať človeku už od mala viac smerov... a chápaní dobra, zla a všetkej existencii ľudí na svete.

Roman Kazimír

 
Reklama